VODA
Až dve tretiny dospelého ľudského tela tvorí voda. A to je dôkazom, že bez vody je život nemožný…neexistoval by život človeka, ale ani života na Zemi. Voda pokrýva 70 % povrchu Zeme a je súčasťou každého živého organizmu na Zemi. Voda sa dokáže okrem svojej bežnej – tekutej formy, transformovať do pevnej podoby – na kryštáliky snehu, či ľadu, dokáže sa tiež zmeniť na vzduch – keď sa odparuje v podobe pary…vodu poznáme sladkú aj slanú, číru aj spenenú. V lete po nej s radosťou siahneme v džbáne s citrónom, v zime ju milujú hlavne deti, keď krajinu okolo nás pokrýva bielou perinkou a pokojné hladiny mení na lesklé, hladké, zamrznuté zrkadlá…
ŽIVOT VZNIKAL PRI RIEKACH…
Keďže každý živý organizmus prirodzene potrebuje mať blízko dostupný zdroj vody, aj ľudia zakladali svoje obydlia v blízkosti vodných tokov, riek, či jazier…naše mesto vzniklo na sútoku dvoch vodných tokov – rieky Hron a potoka Bystrica. Vyše 500 rokov bolo mestom vody a vodnej energie, popretkávané vodnými kanálmi, ktoré poháňali mnohé zariadenia. Okrem tečúcej vody z vodných tokov, sa využívala aj povrchová dažďová voda, či jarný topiaci sa sneh. Voda sa stala kľúčovou aj pre úspech v mohutnom rozvoji hlbinnej ťažby v baniach v okolí mesta. Veľkú zásluhu na využití energie vody mala práve Thurzovsko-Fuggerovská spoločnosť, ktorá takto efektívne a pomerne jednoducho, dokázala využiť dostupné zdroje vody pri napĺňaní svojich banských cieľov.
ZÁZRAK MENOM VODOVOD
Obyvateľstvo v dávnej minulosti vyprodukovalo veľké množstvo odpadu, čo malo za následok vznik rôznych infekčných ochorení, znečistenie riek a potokov odpadom a splaškami. Aj banskobystrická mestská rada sa musela vysporiadať s takýmto problémom a preto sa začala zaoberať vybudovaním mestského vodovodu.
Stavby vodovodných zariadení v stredovekých mestách patrili k zázračným technickým výdobytkom. Pri stavbe vodovodov sa budovali rybníky a nádrže, kde sa sústredili zásoby vody a do nich sa máčali rúry pred položením do zeme, čím sa zabezpečila ich lepšia priliehavosť. Vodný kanál v meste viedol cez mestské opevnenie. Hlavná vodovodná nádrž sa nachádzala v areáli mestského hradu a odtiaľ sa rozvádzala do mestských kúpeľov, do menších nádrží, budov a ulíc na námestí. Na rôznych miestach na území mesta bolo rozmiestnených deväť drevených zásobníkov na vodu.
Do mesta sa voda privádzala, od prameňa spod Panského dielu, sásovským kanálom. Neskôr bol vybudovaný kanál, ktorý privádzal vodu z Kostiviarskej. Sásovský akvadukt, fungujúci na princípe gravitácie, bol najstarším vodovodom na území Banskej Bystrice. Potrubia vtedy tvorili vydlabané kmene stromov. Novšie sa zhotovovali z vŕtaných drevených rúr, pospájaných železnou obručou. Na výrobu takýchto rúr sa používalo drevo z červeného smreka. Drevené potrubia nahradili kovové rúry až v priebehu 19. storočia.
Dopyt po pitnej vode v meste významne vzrástol, keď začali v meste variť pivo. To bolo oveľa lacnejšie ako víno, preto prudko rástla jeho spotreba a tým aj spotreba čistej vody, ktorá bola základom výrobného procesu pri varení lahodného zlatého moku. Zvýšená spotreba vody si vyžiadala ďalší vodný zdroj a tak bol hlavný vodovod napojený na pramene z Vlčej doliny.
Na konci 16. storočia už malo mesto zavedené vodovodné prípojky do všetkých existujúcich ulíc v meste. Na udržiavanie vodovodných potrubí boli vydané prísne štatúty, ktoré sa každoročne zverejňovali. Za potrubie bol zodpovedný mestský tesár. Bystrický mestský tesár bol zaviazaný dozorom nad zavádzaním vody do domov a venoval sa tejto činnosti na plný úväzok. S výstavbou vodovodu sa samozrejme rovnako veľká pozornosť venovala aj odvádzaniu odpadových vôd a budovaniu kanalizácie.
PRASTARÁ RIEKA, Z KTOREJ PIL AJ MARCUS AURELIUS
Isto viete, že jej prameň vyviera pod majestátnym vrcholom Kráľovej hole a je to druhá najdlhšia rieka na Slovensku. Je dlhá 298 kilometrov a vlieva sa do Dunaja. Prvé písomné zmienky o rieke Hron poznáme z roku 166. V priebehu času mala rôzne názvy – Gron, Garam, Granova, Gronium…jej meno bolo pravdepodobne odvodené zo staronemeckého pomenovania „Gran Ahva“, čo znamená „voda, pretekajúca smrekovým porastom“. V ľudovej symbolike sa názov rieky Hron spája s hromom. Hovorilo sa totiž, že hučí ako hrom.
- Vedeli ste že…
- Hron sa zapísal aj do medzinárodných a literárnych dejín – cisár Marcus Aurelius napísal okolo roku 168 jeden zo svojich filozofických spisov „Hovory k sebe“ práve pri brehoch rieky Hron.
ŽIVEL, ČASOM SKROTENÝ…
Mohutná rieka bola dôležitou obchodnou a spojovacou cestou, no často život na svojich brehoch ťažko skúšala, urputne oddeľovala a zmietala zo svojej blízkosti všetko, na čo dosiahla. Ničivé povodne sú zaznamenané v rokoch 1784, 1813, 1853 a naposledy v roku 1974, kedy prietok Hrona dosiahol v Banskej Bystrici 560 m³/s, čím rieka pokorila hranicu tisícročnej vody. Rieka sa vtedy vovalila do viac ako 4500 domov, zaplavila 82 kilometrov ciest, 30 kilometrov železničných tratí a zaplavila približne 64 tisíc hektárov územia.
Koryto rieky sa viac krát upravovalo a vystavali sa na nej mnohé vodné stavby. Postavili tu Horné hrable na zachytávanie polenového i dlhého dreva, neskôr pribudli aj Dolné hrable, protipovodňová bariéra, Koháryho kanál, ktorý umožňoval súvislý prieplav pltí.
Postupne prešlo úpravami takmer celé koryto rieky. Najvýznamnejšia a najvýraznejšia regulácia na území mesta sa uskutočnila v 50. rokoch, kedy sa koryto rieky posunulo, čím vznikol park pod pamätníkom – rieka sa odsunula viac pod úpätie Urpína. Takto sa pôvodné koryto skrátilo a zanikol tak aj Nádejovský ostrov, na ktorom boli v roku 1905 vybudované parné kúpele. V tomto roku bola tiež vybudovaná ja prvá vodná elektráreň. Nová elektráreň vyrástla v roku 2013 v mestskej časti Šalková.
V súčasnosti je rieka Hron veľmi populárna medzi vodákmi – patrí medzi obľúbené splavované rieky, kedy sa viete na jej toku na lodi presúvať až na neuveriteľných 271 kilometroch.
VODNÉ NÁDRŽE A RYBNÍKY
Ešte v polovici 19. storočia existovala vodná nádrž pod evanjelickým cintorínom, ktorá zásobovala predovšetkým Medený hámor. Niekoľko vodných nádrží a rybníkov bolo vytvorených na Starohorskom potoku pri Motyčkách. Rybníkom bola aj vodná priekopa, ktorá lemovala hradby okolo mestského hradu. Ďalší rybník, ktorý dokonca poznáme aj dnes, bol vybudovaný na Podrybe. Dodnes je miestom relaxu a oddychu Banskobystričanov.
JAZERÁ
Najstarším jazerom, ktoré sa spája s prvým bystrickým richtárom Ondrejom bolo jazero Gezerna. Ďalšie staručké jazierko sa nachádzalo v parku pri Radvanskom kaštieli.
V blízkosti Šachtičiek sa tiež nachádza malé jazierko, ktoré je obľúbeným miestom otužilcov v zimnom období, ktorí sa tu kúpu v objatí nádhernej zasneženej prírody.
Kúsok za Suchým vrchom, vás turistický chodník privedie k jazeru Mútne. Je to čarokrásne miesto v objatí nádherného lesa, ktorý vytvára jedinečnú atmosféru a koruny stromov sa zrkadlia v pokojnej vodnej hladine. V jeho okolí sa nachádza niekoľko ohnísk a tiež je obľúbeným miestom rybárov.
V Malachove sa nachádza menšie, tajomstvom opradené, Ortútske jazero. Obkľúčené korunami stromov, ukrýva svoje tajomstvá hlboko pod hladinou. Možno aj to, kde je jeho pôvod, či vzniklo zásluhou prírody, či ho vytvorila ľudská ruka…
TAM, KDE SA LIEČILI NEDUHY A BOLIESTKY, KDE VODA NESMELA CHÝBAŤ
Kúpele a liečivé účinky rôznych druhov vody boli známe odpradávna. Prvé kúpele boli na území mesta zriadené už v 14. storočí v budove, kde dnes sídlia Lesy SR. Neskôr sa presunuli do Lazovnej ulice, ktorá dostala podľa kúpeľov aj meno. Tieto kúpele plnili funkciu akýchsi verejne dostupných „kúpeľní“ – v domácnostiach totiž klasické kúpeľne ešte veľmi dlho nepoznali. A preto sa mestskí občania mohli postarať o svoje zdravie a hygienu v mestských kúpeľoch. Účinky liečivej vody boli vyhľadávané a preto čoskoro vznikli aj ďalšie kúpele pri minerálnych prameňoch na Štiavničkách, nad Mestským parkom a tiež v Kráľovej. Svoje kúpele prevádzkovali aj cirkevníci pri kostole sv. Alžbety. Miestny farár nechal vybudovať verejný kúpeľ na rieke Hron v roku 1534 a o niekoľko rokov k nemu pristaval aj jedáleň.
Kúpanie bolo tiež umožnené na Vojenskej plavárni Pod rybou, ktorá tu vznikla po zrušení Horných hrablí. Malé parné a vaňové kúpele, ktorých súčasťou bolo dokonca kino, boli zriadené pri malej železničnej stanici. V roku 1931 sa v ich susedstve začala výstavba Sokolskej plavárne pod Urpínom. Bazén mal rozmer 33,33 m x 16 m, dno bazéna bolo drevené, čo malo za následok, že bolo celé pokryté slizom a preto bol tento bazén mimoriadne šmykľavý.
Kúpalisko, ktoré dnes poznáme ako „plážové“ bolo po prvý krát otvorené v lete 1957. Nachádzal sa tu 50 metrový bazén, ktorý bol napúšťaný vodou z Tajovského potoka. Dnes je tento bazén známy ako „minerálka“, keďže je napúšťaný prameňom z blízkeho medokýša. Súčasťou „pláže“ je veľké jazero, ktoré malo dno, pokryté jemnou zeminou, aby sa tu nepremnožili riasy. V strede sa nachádza ostrovček, pokrytý smutnými vŕbami.
KEĎ VODA ZMENÍ SKUPENSTVO…
Aj zima má nesporne svoje čaro. Voda sa vtedy mení z tečúcej na snehové vločky a pokojné vodné hladiny sa menia na ľadové zrkadlá. Hlavne deti majú obrovskú radosť, keď sa prvý krát z oblohy sypú snehové vločky a túžobne čakajú, kedy bude „zima, až to praští“, čo znamená, že vzniknú ľadové plochy, ako stvorené obuť si korčule a preháňať sa do úmoru na korčuliach.
Zamŕzať zvykne rybník na Podrybe, či časť jazera na plážovom kúpalisku. Sásovčania dychtivo očakávajú, kedy budú môcť pripraviť prírodné ľadové ihrisko na Rudohorskej. Nádhernú zimnú kulisu dotvára aj zrkadlová plocha blyštiaceho sa jazierka na Belvederi a keď mrzne dostatočne dlho, na svoje si prídu aj korčuliari na Badínskom rybníku!
V posledných rokoch a aj v tomto čase, kedy sa dáva väčší dôraz na čo najmenej kontaktné formy športovania, dostávajú skvelý priestor bežkári na lyžiach v okolí Banskej Bystrice, kde sú upravované desiatky kilometrov trás v okolitých horách. Vy tak máte skvelú príležitosť zašportovať si v lone čarokrásnej zimnej prírody a obdivovať všetku tú krásu, ktorú v okolí nášho mesta máme.