LEKÁR A KŇAZ, KTORÝ OPATROVAL ZAĽÚBENCOV
Valentín bol lekár, neskôr kňaz, ktorý sa stal svätým. Pochádzal z talianskeho mesta Termi. Ako biskup pôsobil Valentín v Ríme, v časoch vlády cisára Claudiusa II. Cisár bol tvrdým vojakom, ctil si disciplínu, uznával víťazstvá získané v boji. V tomto svete nebolo miesto pre lásku. Cisár tvrdil, že manželstvo oslabuje vojakovu bojaschopnosť a obetavosť, preto svojim vojakom zakázal ženiť sa. Za Valentínom však prichádzali nešťastní zaľúbenci a prosili o požehnanie ich vzťahu. Tak sa Valentín aj napriek zákazu rozhodol spojiť zaľúbených v manželskom zväzku. Cisárovi sa Valentínove skutky dosali do uší a Valentína dal uväzniť. Ten, čakajúc vo väzení na spečatenie svojho osudu, liečil chorých väzňov až do 14. februára 269, kedy ho popravil kat. Ešte pred tým ho kruto mučili, bičovali a kameňovali.
Pred popravou stihol ešte Valentín vrátiť zrak aj sluch postihnutej žalárnikovej dcére, do ktorej sa zamiloval. Valentín jej napísal cestou na smrť odkaz „Od Tvojho Valentína“ a tak dostala prvá milovaná svoju valentínku.
Svätý Valentín odpočíva vo svojom rodnom meste, kde mu vystavali baziliku. V roku 1605 inicioval pápež Pavol V. archeologický prieskum, v ktorom objavili a potvrdili pozostatky patriace svätému Valentínovi. Lebka bola oddelená od trupu, čo dosvedčilo usmrtenie svätca sťatím. Valentín patrí dodnes medzi najobľúbenejších a najznámejších svätcov.
ZA VŠETKO MÔŽE LÁSKA
Sviatku sv. Valentína predchádzal pohanský festival Lupercalie v antickom Ríme. Tento sviatok, pripadajúci na 15. februára, oslavoval známu rímsku vlčicu, ktorá podľa legendy odchovala zakladateľov Ríma, Romula a Rema. Spolu s Lupercaliami sa slávil sviatok Juno. Tesne pred príchodom nového roka, ktorý v Ríme pripadal na 1. marca. Tento sviatok oslavoval ženskú plodnosť a spájal sa s rituálnymi očistami od zla, aby Rimania nový rok privítali s „čistým štítom“. Lupercalie boli plné bujarých a neviazaných orgií, preto ich v roku 494 cisár zakázal. Aby Rimania veľmi nesmútili (alebo sa skôr nebúrili), presunula cirkev sviatok o jeden deň skôr a zasvätila ho Valentínovi, ochrancovi všetkých zamilovaných.
Po celej Európe sa sviatok zamilovaných oslavoval už od ranného stredoveku. V Škótsku sa spájal s podobným festivalom ako tomu bolo v Ríme a svoju tradíciu si zachoval dodnes. Koná sa tu slávnosť, na ktorej sa zúčastňujú dvojice, ktoré spojil klobúk. Svoje mená napísali na papieriky a vytiahli si svojho Valentína alebo Valentínku z klobúka. Takto spojení, pretancujú spolu celý večer.
V Anglicku sa zas traduje, že práve na Valentína si vtáci (ale najmä holuby a labute) vyberú svojich partnerov na celý život. V USA sa prvé valentínske pohľadnice posielali už v 19. storočí. Boli to nádherné, ručne vyrábané, maľované valentínky, zdobené ornamentami, morskými mušľami, alebo sušenými kvetmi.
VALENTÍNKY PRE VALENTÍNKY
Tradíciu písania zamilovaných pohľadníc a lístočkov, ktorá pretrvala až do dnes, založil francúzsky vojvoda Karol Orleánsky. Ten poslal valentínku svojej manželke, keď bol uväznený v londýnskom Toweri. Komercionalizácia zasiahla deň sv. Valentína už v 19. storočí, odkedy si darčeky darované 14. februára, zaľúbení podpisujú slovami „od Tvojho Valentína“ aj v tých krajoch, kde nevyznávajú kresťanstvo.
Vedeli ste že?
- Najstaršia známa valentínska pohľadnica je vystavená v Britskom múzeu.
- Asociácia združujúca výrobcov pohľadníc odhaduje, že každoročne poštou putuje jedna miliarda valentínskych pohľadníc.
- Asi 85 % valentíniek je adresovaných ženám.
- Prvá valentínska pohľadnica, ktorú ste si mohli kúpiť pre svoju Valentínku / svojho Valentína, bola vyrobená v 40-tych rokoch 19. storočia v USA.
HRADNÝ KASTELÁN A VERONA
Kedysi dávno žil na Ľupčianskom hrade spravodlivý a svedomitý kastelán Selecký, ktorého si obľúbila najmä hradná pani. Rozhodla sa, že svojmu statočnému služobníkovi ponúkne za nevestu jednu zo svojich komorných. Vybral si Marienku, veľmi milú a peknú dievčinu. Do rodiny čoskoro pribudlo dieťatko. Narodil sa im chlapček. Marienka po pôrode veľmi oslabla a čoraz častejšie chorľavela. Nebola schopná sa starať o svojho syna, preto si zavolala na pomoc svoju sesternicu Veronku, dievčinu „ako z ruže kvet“. Veronke sa život na zámku zapáčil a postupne sa zvyšovala aj jej náklonnosť k mladému a peknému kastelánovi. Pani kastelánka vedela o nevere a veľmi tým trpela. Cítila, že mladej, krásnej a zdravej dievčine konkurovať nemôže a tak sa jej jedinou útechou stal synček.
Jedného dňa opäť na hrad zavítalo panstvo. Hradná pani sa do Ľupče vždy tešila, lebo kastelánka bola jej verná spoločníčka a priateľka. Pani však zostala nemilo prekvapená, keď našla milovanú Marišku utrápenú a chorú. Hradná pani mala bystré oči a všimla si, že ich manželstvo už nie je také srdečné ako kedysi. Rozhodla sa, že zistí, čo sa stalo. Jeden večer sa vybrala na prechádzku do hradnej záhrady, kde si vypočula rozhovor Veronky so Seleckým. Verona naliehala, aby kastelán zavraždil svoju ženu, a ju si zobral za manželku. Selecký mal však stále rád aj svoju ženu Marišku. Na takýto skutok sa nikdy neodhodlal.
Keď si hradná pani vypočula ich rozhovor, rozhnevalo ju to a nechala Veronku uväzniť v hradnej veži. Verona vo väzení dlho nevydržala, trápili ju výčitky svedomia, až sa nakoniec zbláznila. Vyskočila cez oblok vežičky do priepasti a zabila sa. Jej duša, ale pokoj nenašla a za mesačných nocí kvíliac chodí po chodbách hradu, odetá v snehobielych šatách a hľadá svojho milého.
Povesť bielej pani Ľupčianskeho hradu, hradlupca.sk
LÁSKA NA DIAĽKU
Láskyplný vzťah sa zrodil aj medzi slávnym spisovateľom Jozefom Gregorom Tajovským a jeho skvelou manželkou Hanou Gregorovou, ktorá bola tiež spisovateľkou a veľmi emancipovanou ženou bojujúcou za práva nežného pohlavia.
Tajovský stretol svoju vyvolenú na skúške ochotníckeho divadla. Hane imponovalo, že sa s ňou Jozef bavil ako s ktorýmkoľvek iným mužom – ako so seberovným partnerom. Jozefovi Hanka učarovala nielen svojou krásou, ale tým, že bola veľmi smelá a nebála sa vyjadriť svoj názor. Jozef Hanku o ruku požiadal listom, ktorý sa dodnes zachoval. Hanka sa vo svojej súhlasnej odpovedi zároveň zverila, že áno povedala aj preto, že Jozef je spisovateľ. Hana bažila po informáciách, vzdelaní, milovala knihy. Zosobášili sa v roku 1907. Manželmi boli 33 rokov. Čas, ktorý skutočne prežili spoločne, bol dokopy možno 10 rokov. Ich manželstvo však bolo veľmi šťastné a úprimné. Ich lásku mapuje jedinečná kolekcia viac ako 900 listov, ktoré si manželia napísali.
Hoci sa Gregorovci mali veľmi radi, ich manželstvo nebolo celkom bezproblémové. Tajovský bol skôr introvert, ktorý si užíval intimitu a pokoj rodnej dediny v kruhu pár priateľov. Jeho žena však milovala spoločnosť a pocit byť v jej centre. Hane vyhovoval bohatý spoločenský život, ktorý viedli vo svojom bratislavskom byte. Tajovský mal občas pocit, že jeho manželka manželstvo zanedbáva. Problém v manželstve boli aj financie, pretože peniaze, ktoré zarobil Gregor ako bankár, sa minuli veľmi rýchlo, najmä na hostiny a cestovanie.
Vnúčatá Gregorovcov spomínali na ich manželstvo ako na partnerstvo dvoch ľudí, ktorí sa veľmi milovali, ale boli ako „deň a noc“. Tvrdili, že mali talianske manželstvo. Tajovský nerád cestoval, Hana, naopak, cestovanie milovala. Nechcela sa tejto vášne vzdať a tak bolo ich manželstvo viac oddelené. Ich lásku vtedy živila bohatá listová korešpondencia, ktorá ostala zachovaná v zbierkach Literárneho a hudobného múzea v expozícii v rodnom dome Jozefa Gregora Tajovského v Tajove.