POCHOVÁVANIE BASY
Čím viac sa blížil koniec fašiangov, tým bujarejšie boli fašiangové zábavy. Najbláznivejšie boli posledné tri dni. Definitívne fašiangy končili pochovaním basy – symbolickým ukončením najveselšieho obdobia roka. Pochovávanie basy sa zobrazovalo ako pohreb. V sprievode preto nesmel chýbať prezlečený farár, organista, kostolník a „smútiaci pozostalí“. Táto paródia bola komickým zobrazením, pripomenutím zákazu zábav a pitiek, ktoré bolo nutné dodržiavať počas pôstu.
„Pohreb“ sprevádzala smútočná pieseň, ktorú spieval jeden z pozostalých. Kňaz sa lúčil s basou a za náreku pozostalých basu vyniesli pred krčmu. Celá hra je v podstate veľkou poslednou zábavou. Jej priebeh bol takmer vždy rovnaký. Skôr ako basu pochovali, oznámili ochorenie, nasledované vyšetrením lekárom, odvozom do nemocnice. Basa zomrela a tak nasleduje smútočný sprievod, pochovanie, plač nad hrobom a čítanie testamentu. Texty nie sú nikdy dané, celý príbeh je veľkou improvizáciou, často popretkávanou príbehmi z dediny a odkazmi na povahy jednotlivých dedinčanov.
A tak sa končí fašiangová veselica a nasleduje pôst, kedy sa nesmelo hrať, veseliť ani piť.
POPOLCOVÁ STREDA
Popolcová streda, alebo tiež Škaredá streda, je pohyblivým sviatkom. Ráta sa podľa lunárneho kalendára a pripadá na 40. deň pred Veľkou nocou – tento rok na 17. 2. Tento sviatok je pripomienkou ľudskej pominuteľnosti. Jej názov pochádza zo zvyku páliť palmy, či bahniatka uchované z Kvetnej nedele z minulého roka. Spočiatku sa počas Popolcovej stredy kajúcnici týmto popolom obsypávali. Neskôr boli veriaci poznačení krížikom – popolom na čelo. Veriaci sa zaodeli do smútočných farieb. Bol to deň pokánia a pôstu. Celé toto obdobie, ktoré zahŕňalo spolu šesť nedieľ do Veľkej noci, bolo obdobím, kedy sa veriaci mali duševne aj fyzicky pripraviť na Veľkú noc – vzkriesenie Ježiša Krista. Na Popolcovú stredu sa jedával tradičný pokrm – kyslá mliečna polievka.
HROMNICE
Cirkevný sviatok Hromnice, ktorý sa slávi 2. februára, oslavuje prinesenie Ježiša do chrámu na 40. deň po jeho narodení. V tento deň býva zvykom posväcovať v chrámoch sviečky – hromničky. Hromnička je dlhá biela sviečka, ktorá sa svätila špeciálnym obradom v kostole. Ľudia na Hromnice prichádzali do kostola so spevom a po tme, pretože práve hromnička symbolizovala dobrú energiu. Vždy bola biela, pretože bola znakom čistoty a dobra. Zvyk svätiť hromničky sa zachoval až do dnešných čias.
Hromničky nechýbali v žiadnej domácnosti. Slúžili ako ochranný prostriedok pred búrkou a hromom. Chránili nielen ich domy, ale aj úrodu a ľudí, uviaznutých vonku v búrke. Hromničky sa zapaľovali aj pri umierajúcom, aby ho ochránili pred nečistými silami. Ľudia verili, že ich blízkemu sa ľahšie bude odchádzať na druhý svet, lebo im hromnička posvieti na cestu.
Aj k Hromniciam sa viaže veľa ľudových zvykov, tradícií a rozličných pranostík. Druhý február delí zimu na polovicu. Ľudia verili, že tento deň má svoju magickú moc, kedy sa zima spojí s jarou. Hovorilo sa, že „Ak na Hromnice zo strechy tečie, zima sa dlho povlečie“, alebo „Ak je silný mráz, treba sa ponáhľať so zimnými prácami, lebo jar je za dverami“. V minulosti platilo, že čím bola na Hromnice väčšia zima, tým bola lepšia úroda, horúcejšie leto a skôr prišla jar.
Určite poznáte aj ďalšie pranostiky – „Na Hromnice o hodinu více“, „Radšej vidí bača na Hromnice vlka v košiari, ako sedliaka v košeli“, či „Keď na Hromnice sneh a vietor duje, to skorý príchod jari zvestuje“, alebo „Raduje sa gazda, keď si na Hromnice pre zimu musí obliecť kabanice“.
Naši predkovia sa hojne venovali pestovaniu konope a ľanu. Na Hromnice preto napríklad merali dĺžku cencúľov, kĺzali sa po ľade, či sánkovali. Čím dlhšie boli cencúle, čím lepší a dlhší sklz na snehu, tým vraj bolo lepšie a dlhšie konope.
VÝNIMOČNÝ FEBRUÁR
V minulosti bol mesiac, ktorý je našom kalendári zaradený na druhé miesto – február, posledným mesiacom roka. Bolo to preto, že kedysi mal rímsky kalendár len 10 mesiacov a rok začínal marcom. Február bol považovaný za najnešťastnejší v roku. Rimania verili, že párne čísla sú nešťastné. Ich mesiace mali teda všetky nepárny počet dní. Okrem februára. Ten mal párny počet dní a preto sa uspokojili aspoň s tým, že ich mal aj najmenej.
Všimli ste si, že február v roku 2021 je tak trochu výnimočný? Nie je síce priestupný, ako bol ten vlaňajší, má „len“ bežných 28 dní. Ale. Tento rok február začína pondelkom a končí nedeľou. Má teda štyri rovnaké týždne – začínajúc pondelkom a končiac nedeľou.
Mimochodom február začína vždy rovnakým dňom v týždni ako aj marec a november. Akurát v priestupnom roku, kedy má február 29 dní, začína rovnakým dňom v týždni ako august.
PREČO JE FEBRUÁR NAJKRATŠÍM MESIACOM
Podľa jedného starovekého mýtu ukradol jeden deň z mesiaca február, ktorý mal vtedy 29 dní, Augustus Caesar a pridal ho na koniec augusta – mesiaca, ktorý nesie jeho meno, aby mal 31 dní. Oveľa pravdepodobnejšia je však iná verzia. Ako sme už spomínali, Rimania sa kedysi riadili rímskym kalendárom, v ktorom bolo zavedených len 10 mesiacov. Rok začínal počas jarnej rovnodennosti – marcom a končil decembrom. Prvé dva mesiace roka vôbec neexistovali. Romulov kalendár mal len 304 dní a zima bola bezmenným obdobím, o ktoré sa nikto nestaral. Zvyšných 61 dní roka – v zime všetko akoby „ležalo ladom“, oddychovalo.
V roku 713 p. n. l. vytvoril kráľ Numa Pompilius nový kalendár, ktorý už mal 12 mesiacov a spolu 355 dní. Január a február boli pridané na koniec. Stále však chýbalo niekoľko dní a postupom rokov boli mesiace nezosynchronizované. Rimania preto občas pridali jeden priestupný mesiac. To však spôsobilo ešte väčší chaos. V časoch Juliusa Caesara už pomaly nikto nevedel, aký je deň. Preto sa Caesar rozhodol kalendár zreformovať. Zjednotil ho podľa slnka, pridal zvyšné chýbajúce dni tak, aby mal rok 365 dní. Februárom rok začínal a mal vtedy 28 dní. Asi preto, aby čím skôr skončil a prišiel marec a jar.