OSADA, POSTAVENÁ NA STRIEBORNOM POKLADE
Všetci dobre vieme, že slávu nášho mesta „majú na svedomí“ bohaté zásoby strieborných a medených rúd v okolitých horách. Zmienky o ťažbe týchto kovov v oblasti Banskej Bystrice sú známe už z obdobia najmenej pred 4000 rokmi! V lokalite Piesky, ktorá sa nachádza nad Špaňou Dolinou, sa z tohto obdobia našlo množstvo rôznych predmetov, potrebných pre vyhľadanie a spracovanie rudy. A tak sa táto lokalita stala významnou lokalitou európskeho významu už v praveku. „Bystrická“ meď sa už v dobe antiky stala predmetom diaľkového obchodu. Ďalšou oblasťou, kde sa už pradávno ťažili drahé kovy boli „Strieborné vrchy“ a oblasť Haliar, neďaleko Starých Hôr.
ŽIVOT OSADY PRED TÝM, AKO SA MESTOM STALA…
Medené mesto píše svoju históriu už takmer 800 rokov. Čím hlbšie sa snažíme pozrieť, tým ťažšie je nájsť dostatok informácií, no aj napriek tomu z prierezu históriou sa dnes o meste dozvedáme množstvo zaujímavých informácií. Bystrica existovala už predtým, ako osadu v roku 1255 povýšil kráľ Belo IV. na mesto, vďaka listine s kráľovskými privilégiami…
Osada Bystrica bola založená na sútoku rieky Hron a potoka Bystrica. Stredovek bol v Uhorsku, ktorého súčasťou bola aj Banská Bystrica, poznamenaný ničivými vpádmi Mongolov, ktorí chceli ovládnuť aj stred Európy. Najničivejšie výpravy Tatárov krajinu zasiahli v období rokov 1241-42, kedy ostala krajina natoľko spustošená, že niektoré oblasti zostali takmer vyľudnené, nemal kto obrábať pôdu a dorobiť dostatok potravín. Obyvateľstvo bolo značne zdecimované, vyčerpané, ľudia mreli od hladu a krajinu zaplavovali vlny rozličných epidémií.
Kráľ si uvedomoval, že situácia v krajine je veľmi zlá a potrebuje znovu „postaviť na nohy“. Na to však kráľ potreboval ľudí a aj kapitál. Ako sme už povedali, o bohatstve ukrytom pod povrchom zeme, tu ľudia vedeli už veľmi dávno. A preto aj kráľ Belo IV. rozposlal pozvánky do spriaznených nemeckých krajín, v ktorých hostí zo Saska lákal práve na možnosť ťažiť drahé kovy v srdci Slovenska.
V tomto období patrili medzi najrozvinutejšie oblasti krajiny v Nemecku, kde sa navyše taktiež venovali ťažbe drahých kovov. Žilo tu dostatok banských odborníkov, ktorí aj vďaka rozvinutej a dobre organizovanej ťažbe v baniach v Sasku a Tirolsku, mali plné pokladnice.
AKO STREDOVEKÍ MANAŽÉRI A STRATEGICKÍ INVESTORI OSÍDĽOVALI „NOVÉ“ ÚZEMIA
S obdobím stredoveku sa tiež spája osídľovanie „nových území“ nemeckým obyvateľstvom. Bol to proces usadzovania sa nemeckých obyvateľov v priľahlých oblastiach okolo „Svätej ríše rímskej národa nemeckého“. Krajina bola bohatá, darilo sa jej hospodársky, a tak postupne rozširovala svoje hranice vďaka „kolonizácii východu“. S tým sa tiež spája proces zakladania miest – akýchsi samostatných územných celkov, ktoré zakladal panovník, alebo v jeho poverení iný šľachtic. Mestá mali svoju obrannú suverenitu (boli uzavreté hradbami), súdnu aj finančnú suverenitu (na čele mesta stála mestská rada, ktorá rozhodovala vo všetkých dôležitých otázkach a zároveň spravovala mestskú pokladnicu a obyvatelia žijúci v meste sa tak stali novou sociálnou skupinou – mešťanmi.
Na prieskum území, vhodných na osídlenie boli vysielaní „lokátori“, ktorých pokojne môžeme označiť ako stredovekých manažérov. Práve oni boli zodpovední za výber vhodnej zeme a jej následné zúrodnenie, premeranie a prideľovanie novým obyvateľom. Lokátor tiež verboval osadníkov, ktorým krajinu zveril, poskytol im obživu a zabezpečil pracovné prostriedky a nástroje. Takto vznikali nové sídla – osady, dediny a čoskoro aj mestá.
Lokátormi sa zväčša stávali príslušníci šľachty, ktorí mali dostatočné vzdelanie a väčšinou boli bohatí. Základom nového sídla sa stala lokačná zmluva „locatio“, ktorá sa uzatvárala priamo medzi panovníkom alebo príslušným zemepánom a lokátorom a presne vymedzovala privilégiá, práva aj povinnosti pre obidve strany. Táto zmluva sa stala právnym základom so záväzným účinkom osadníkov a lokátora voči panovníkovi. Zároveň znamenala právne istoty pre obyvateľov osady.
So založením osady sa práca lokátora skončila. Väčšinou to znamenalo, že lokátor zostal v danej osade žiť a zastával tu významné postavenie – stal sa richtárom. Za túto funkciu si časť odmeny nechával, zároveň bol tento úrad dedičný. Jeden diel samozrejme putoval zemepánovi alebo panovníkovi, s ktorým uzavrel pôvodnú lokačnú zmluvu.
Richtár spravidla dostával najväčší podiel pôdy na novom území a tešil sa mnohým privilégiám – smel napríklad variť pivo, či prevádzkovať mlyn, ktorý museli využívať osadníci.
BOJ, AKO HLAVNÁ „NÁPLŇ PRÁCE“ KAŽDÉHO STREDOVEKÉHO KRÁĽA
Dianie v stredovekej Európe sa točilo okolo nikdy nekončiacich vojen, bojov o územia, získavania peňazí a rozširovania vplyvu panovníkov. Nemeckí cisári bojovali s francúzskymi, zároveň neustále bojovali o získanie vplyvu na Apeninskom polostrove, k tomu sa pridal rozmach islamu na Blízkom Východe, ktorý tiež významne ovplyvnil dianie v Európe. Arabi ovládli takmer celý Pyrenejský polostrov a moslimovia prebrali „vládu“ v hádam najposvätnejšom meste Kresťanov – v Jeruzaleme. To malo za následok takmer dve storočia krutých krížových výprav, ktoré mali za následok Jeruzalem zase oslobodiť spod „rúk pohanov“. Zároveň sa takto mal šíriť vplyv kresťanstva v, ešte stále nábožensky rozdrobenej, Európe. Lebo viera v Boha bola pre stredovekého človeka základom jeho duchovného života. Tento proces postupne ustal v priebehu 12. storočia. Zároveň sa vzmáhal už spomínaný mestotvorný proces v Nemecku a aj ostatných kútoch Európy, okrem Apeninského polostrova, kde nadviazali na pôvodné antické sídla.
So vznikom miest sa zároveň začína prirodzene meniť dovtedy zaužívaný feudálny systém na peňažné hospodárstvo. Neustály proces zlepšovania výrobných metód rastlinnej aj živočíšnej výroby, prebytok ľudí na vidieku a narastajúce prebytky tovaru znamenali, že šľachta už nechcela vyrábať vo vlastnej réžii, ale uprednostňovala nakupovanie v mestách. Na to však boli opäť potrebné peniaze. A tak svoje pozemky postupne ponúkajú do prenájmu sedliakom, ktorí sa o ne starajú a platia svojim pánom podľa vopred stanovených podmienok poplatky – sčasti v naturáliách, ale stále viac v hotových peniazoch.
OSADA BYSTRICA A RICHTÁR ONDREJ
Osada Bystrica bola s najväčšou pravdepodobnosťou zaradená do procesu osídľovania „nových“ území nemeckými obyvateľmi – vďaka bohatstvu rúd, ukrytých v okolitých pohoriach sa stala neodmietnuteľnou ponukou pre saského lokátora Andreasa, čiže neskôr prvého richtára v meste – Ondreja. Ondrej stál na čele približne tridsiatky nemeckých hostí, ktorí prišli do slovenskej osady severne od Zvolena na žiadosť kráľa Bela IV. Ten ich pozval, aby rozvíjali ťažbu striebra v „Strieborných vrchoch“, oblasti Starých Hôr.
Nemeckí osadníci boli v Uhorsku vítaní aj vďaka väzbám na úrovni najvyšších predstaviteľov oboch krajín. Spojenie vzniklo manželským zväzkom dcéry Uhorského kráľa Ondreja II. – princeznej Alžbety, s durínskym grófom Ľudovítom IV.
A tak prišli saskí osadníci aj do Bystrice. Spomenuli sme, že ich bolo približne 30. To však boli zarátané len „hlavy rodiny“, čiže muži. Ak k nim pripočítame celé rodiny a sluhov, prišlo sem okolo 250 osadníkov, čo je už úplne iné číslo, s úplne iným vplyvom na dovtedajší život osady Bystrica.
BANSKÁ BYSTRICA A SASKÍ HOSTIA
Stále tu hovoríme o saských hosťoch, či nemeckých lokátoroch. A oboje je správne. Sasi, alebo tiež Teutóni, sa totiž všeobecne označovali obyvatelia Svätej ríše rímskej národa nemeckého, hoci vlastne vôbec nemuseli byť Sasi, pochádzajúci z oblasti Saska, či Durínska, ktoré sa neskôr stalo súčasťou Saska. Kráľovským zväzkom princeznej Alžbety s Ľudovítom IV., ktorý pochádzal z Durníska sa Uhorské zväzky sústredili práve do tejto oblasti Nemecka a preto najviac nemeckých hostí pochádzalo pravdepodobne zo Saska a Durínska. Sas bol prvý richtár Ondrej, čoho dôkazom je Banskobystrická mestská časť Sásová. Pôda v Sásovej totiž patrila richtárovi Ondrejovi a neskôr jeho synovi Mikulášovi, ktorý dostal prímenie Sas. Pravdepodobne boli medzi nemeckými osadníkmi najmenej dvaja Mikulášovia a preto bolo jednoduchšie odlíšiť ich prímením. A oveľa jednoduchšie je pomenovať Mikuláša Sas ako Mikuláš „syn richtárov“.
UHORSKÉ MESTÁ
Prvé sídla mestského typu na území Uhorska vznikali už v období tesne po mongolskom plienení. Dôkazom sú písomné zmienky o takýchto sídlach z 10. – 12. storočia, vznikajúcich v podhradiach v Nitre, Trenčíne, či Bratislave.
Doslova explozívny rozmach zakladania miest však prichádza v priebehu 13. storočia. Bolo to kvôli snahe kráľa Bela IV. o konsolidáciu spustošenej krajiny a pozvanie bohatých hostí sa pritom zdalo veľmi dobrým východiskom. Do krajiny prišli mnohí odborníci, ktorí okrem vedomostí a zručností, doniesli aj potrebné peniaze. Dnes by sme ich pokojne mohli označiť ako „strategických investorov“. Kráľ im „za odmenu“, že sa rozhodli prijať pozvanie do jeho krajiny, umožnil zakladať mestá, ktoré boli akýmisi „ostrovmi“, vyňatými spod vplyvu šľachty a priamo podliehajúcimi kráľovi.
BANSKÉ KRÁĽOVSKÉ MESTÁ
Osobitné postavenie mali banské kráľovské mestá. Ich zakladanie a udeľovanie privilégií sa vyslovene zakladalo „na peniazoch“. Ich zakladanie bolo podmienené predovšetkým hospodárskymi záujmami kráľa a tiež šľachty, vrátane duchovenstva. Banské kráľovské mestá boli predurčené na bohatstvo – pretože kovy, vyťažené v baniach, „sa premenili“ na množstvo peňazí na povrchu.
Mestá a mestečká, ktoré zakladala šľachta, či vysokí duchovní hodnostári, však nemohli svoje postavenie porovnávať s kráľovskými banskými mestami.
Väčšinou to boli poddanské mestečká, kde žili remeselníci, ktorí ovládali remeslá, potrebné aj pre využitie v banskom priemysle. Zväčša mali len právo usporiadať trhy, prípadne výročné jarmoky. Obyvatelia takýchto mestečiek stále zostávali poddanými zemepána, ktorý mestečko zriadil.
KRÁĽOVSKÉ PRIVILÉGIÁ PRE OSADU BYSTRICA
Osadníci prijali pozvanie do Banskej Bystrice a kráľ Belo IV. „z Božej milosti kráľ Uhorska, Dalmácie, Chorvátska, Ramy, Servicie, Galície, Lodomérie a Kumánie“ im z vďaky pridelil kráľovské výsady v listine privilégií, čím Banskú Bystricu ustanovil slobodným kráľovským mestom. V listine výsad boli uvedené tieto: právo voľby farára, richtára a zároveň vrchného sudcu na obdobie jedného roka, právo hľadať a ťažiť zlato, striebro a ostatné kovy, povinnosť platiť zo zlatých baní desatinu, zo striebra a ostatných kovov odovzdávať ôsmu časť. Panovník im tiež rozdelil oráčiny, lesy a lúky, ktoré boli riadne označené a ich hranice vymedzené. Ďalej osadníci neboli povinní prísť na dvor inokedy, len na kráľovo vyzvanie a oslobodil ich spod všetkej právomoci a súdenia zvolenských županov. V prípade, že kráľ podnikol vojenskú výpravu, mešťania boli povinní, riadne vyzbrojení, stáť a bojovať po jeho boku. A nakoniec, boli oslobodení platiť dávky alebo pozemkové poplatky. Na konci listiny stojí: „Dané rukou nášho milého a verného magistra Smaragda, stolnobelehradského prepošta, nášho dvorského vicekancelára, roku Pána 1255, ale nášho panovania dvadsiateho.“
O KRÁĽOVI
Kráľ Belo IV. sa narodil pred 815. rokmi, presne 29. novembra v roku 1206. Jeho otec, kráľ Ondrej II., patril do rodu Arpádovcov. Belo nemal s otcom dobrý vzťah. Neuznával predovšetkým spôsob jeho vládnutia – rozdávanie kráľovských majetkov. Ich spory sa rozrástli natoľko, že ich musel riešiť až pápež.
Keď Belo IV. nastúpil na trón, rozhodol sa skoncovať s praktikami, ktoré boli zaužívané počas vlády svojho otca. Belo nechal uväzniť niekoľkých najskorumpovanejších šľachticov, mnohé darovacie listiny svojho otca vyhlásil za nepravé a majetky, darované šľachticom, znovu zhabal. Tým si však vyslúžil otvorené nepriateľstvo šľachticov. Spory medzi šľachtou a kráľom sa vyostrovali práve v čase, keď sa na hraniciach Uhorska ocitli Mongoli a chystali sa na vpád do strednej Európy.
Po tom, ako bolo Uhorsko takmer „zrovnané so zemou“, krajina spustošená a ľudia zúbožení, nastala tu veľmi zlá situácia. Turkom odolalo len 5 slovenských hradov – v Nitre, Bratislave, Fiľakove, Komárne a Spišský hrad. Kráľ sa rozhodol pre dobro svojej krajiny, aj svoje vlastné, udobriť so šľachtou. Niektorých hrdinov obdaroval rozsiahlymi majetkami, nechal budovať kamenné hrady, podporoval rozvoj miest a rozkázal najbohatšie mestá opevniť. Obnovoval staré privilégiá a pozýval do krajiny bohatých hostí, ktorým udeľoval ďalšie privilégiá a nechal ich zakladať aj celkom nové mestá. Svoju krajinu mal rád a veľmi rád by sa venoval tomu, čo ho najviac bavilo – jej budovaniu a zveľaďovaniu.
Namiesto toho však takmer celý čas bojoval. Zaplietol sa do viacerých konfliktov, z ktorých bol preňho úspešný len jeden. Bojoval s českým kráľom Přemyslom Otakarom II. o rakúske dedičstvo. Panovníci sa nakoniec pomerili.
Bela IV. postihol rovnaký osud vo vzťahu so svojim synom Štefanom, ktorý rovnako nesúhlasil s politikou svojho otca a tak vznikla vojna medzi otcom a synom. Rozhodujúca bitka sa uskutočnila v roku 1263 pri Isaszegu, kde bol Belo IV. porazený a krajina sa rozpadla na dve časti. Mierové rokovania sa uskutočnili na jednom z obľúbených hradov kráľa Bela IV. – na Ľupčianskom hrade.
Nakoniec sa vzdal uhorského trónu a svoje posledné dni trávil v kláštore svojej dcéry Margity, na Zajačom ostrove v Budapešti, ktorý dnes nesie meno po kráľovskej dcére – Margitin ostrov. Kráľ Belo IV. nevyhral ani jednu dôležitú bitku, no napriek tomu zostal v pamäti ako dobrý kráľ, ktorému vďačíme za rozvoj krajiny po jej spustošení Tatármi. Aj vďaka politike kráľa Bela IV. patrilo Slovensko v rámci Uhorska k najrozvinutejším častiam krajiny a aj neskôr sa uhorskí králi mohli spoliehať na podporu slovenských miest, predovšetkým slobodných kráľovských banských miest, medzi ktoré patrila aj naša Banská Bystrica.
BELO IV. V MEDENOM MESTE
Kráľ Belo IV. mal kraj okolo Banskej Bystrice veľmi rád. Vracal sa sem takmer každý rok. Nechal si tu postaviť svoje letné sídlo – Ľupčiansky hrad. Miloval rozsiahle lesy, bohaté na zver, nikdy si nenechal ujsť príležitosť vyjsť si na poľovačku. Trávieval tu letá, obdobie tzv. „Psích dní“ – júl a august, kedy je Slnko najbližšie k hviezde Sírius, čo znamená Pes. Tunajšie podnebie bolo v týchto sparných dňoch oveľa príjemnejšie ako v nižšie položenej Pešti.
Zvolenská župa bola v 13. storočí obľúbeným miestom kráľov z rodu Arpádovcov. Na zvolenskom Pustom hrade sa konala aj jedna z kráľovských svadieb, keď Belo vydával svoju dcéru Konštanciu za knieža Leva I. Mestské výsady kráľa Bela IV. dostali aj mestá Krupina a Zvolen.
Na pamiatku kráľa Bela IV., vďaka ktorému je Banská Bystrica dodnes jedným z najkrajších miest na Slovensku, stojí v priestore Mestského hradu, za Barbakánom, bronzová podobizeň kráľa v nadživotnej veľkosti.