ARCHITEKT, KTORÝ MILOVAL SCÉNOGRAFIU
Emil Belluš – významný slovenský architekt, vysokoškolský profesor a akademik sa narodil do rodiny stolárskeho majstra Daniela Belluša v Slovenskej Ľupči. Keď mal Emil 3 roky, rodina sa presťahovala do Banskej Bystrice. Bellušovci bývali v dome č. 10 v Dolnej ulici. Emilov otec miloval prácu s drevom, ale boli mu blízke aj výtvarné umenie a divadlo. Svoju vášeň k umeniu všetkých druhov so zanietením prenášal aj na svoje deti. Emil dostal základy vzdelania v Banskej Bystrici, kde absolvoval základnú školu a miestne gymnázium.
V meste pod Urpínom prežil dokopy 16 rokov. Potom ho život odvial do ďalších končín. Po gymnáziu nastúpil na vojenskú službu a v roku 1918 začal študovať na Fakulte architektúry Technickej univerzity v Budapešti. Po prvom ročníku pokračoval v štúdiu v Prahe na Fakulte architektúry Českého vysokého učení technického. V tomto období sa aktívne zapájal do činnosti spolku Detvan a stretával sa s mnohými významnými osobnosťami – maliarmi, hudobníkmi, filozofmi a pod.
Belluš, aj napriek pomerne krátkemu času, ktorý strávil v Banskej Bystrici, mal k mestu celý život vrúcny vzťah. Mnohé zo svojich projektov smerovali práve do mesta v srdci Slovenska. Jeho vôbec prvým realizovaným projektom bola polyfunkčná budova Národného domu, ktorú naprojektoval v roku 1924. Neskôr ešte vypracoval aj regulačný plán mesta (1940), so svojimi projektami sa tiež zúčastnil súťaže o realizáciu budovy Národnej banky a banky Slávia (na mieste terajšej budovy pošty), ktoré však nezvíťazili. Ešte ako študent naprojektoval oblúkový most cez Hron na konci Národnej ulice, ktorý však vyhodili do vzduchu ustupujúci partizáni. Jeho pôvodný vzhľad tak zostal len na starých fotografiách a v pamäti starých Bystričanov. Medzi Bellušove úspešné diela patrí práve Národný dom v Národnej ulici a budova terajšej Slovenskej sporiteľne na Námestí Š. Moysesa.
Svoj ateliér si Emil Belluš otvoril v roku 1925 v Bratislave. Jeho najtvorivejším obdobím boli 30. a 40. roky 20. storočia, kedy sa zaradil k významným architektom funkcionalizmu. Výrazne sa pričinil o vznik Fakulty architektúry, kde aj sám 30 rokov pôsobil ako profesor. Bol nositeľom najvyšších ocenení a ako jediný architekt získal titul akademik. Jeho meno nesie národná cena Spolku architektov za celoživotné dielo, ktorá sa každoročne udeľuje súčasným architektom.
Medzi jeho najkrajšie projekty patrí trnavský vodojem, či legendárny Kolonádový most v Piešťanoch, ktorý je zaradený medzi najzaujímavejšie stavby sveta. Učebnicou dokonalých proporcií je trnavský mlyn NUPOD. Zaujímavá je sústava škrupinových striech na továrni Dinas v Banskej Belej. Poslednou budovou, ktorú naprojektoval v roku 1954, je Mladá Garda v Bratislave. Mnohé Bellušove diela sú súčasťou nášho kultúrneho dedičstva a sú zaradené medzi národné kultúrne pamiatky.
Málokto o ňom vie, že sa venoval aj scénickému výtvarníctvu, do ktorého ho vtiahol jeho švagor Ján Jamnický. Belluš je zakladateľom modernej slovenskej scénografie. Architekt bol významnou a uznávanou osobnosťou kultúrneho a spoločenského života. Odviedol obrovský kus pedagogickej, publikačnej, organizačnej aj tvorivej práce a právom je nositeľom titulu národný umelec. Jeho menom sú na znak úcty pomenované ulice v Banskej Bystrici, Bratislave aj Prahe.
NÁRODNÝ DOM A ŠTÁTNA OPERA V BANSKEJ BYSTRICI
Výstavbe Národného domu predchádzalo zničenie pôvodného a jediného mestského divadla, ktoré fungovalo až do roku 1908 na nádvorí Radnice. Požiar obyvateľov mesta pripravil o obľúbený kultúrny stánok a tak vznikla potreba vybudovať nové kultúrne zariadenie, ktoré mestu veľmi chýbalo. Mešťanosta (dnešný primátor) Július Cesnak, ktorý sa neúnavne podieľal na rozvoji Banskej Bystrice po vzniku prvej republiky, sa sám výrazne angažoval aj v projekte Národného domu. Budova mala mať nádych národnej kultúrnej hrdosti, vzhľadom na polohu mesta v srdci Slovenska.
Veľké plány oddialila 1. svetová vojna. To bolo tak trochu aj šťastie v nešťastí. Pôvodne totiž mesto plánovalo, aj na základe požiadaviek občanov, postaviť nové divadlo na námestí. V roku 1918 však vznikla nová budova Lesného riaditeľstva na základoch bývalého Kammerhofu, kedy bol vybudovaný nový prechod do priestorov bývalých záhrad smerom k Hronu. Tak sa otvoril priestor pre vznik najnovšej exkluzívnej ulice v historickom centre, dnes túto ulicu poznáme ako Národnú. V ulici vznikali bohaté bankové domy, luxusné byty pre zamestnancov lesov, budova YMCY a nakoniec sa rozhodlo o mieste, kde bude stáť honosná budova Národného domu s divadlom.
Belluš vyhral so svojim projektom Národného domu len tri roky po ukončení vysokoškolského štúdia. V súťaži sa stretol aj s ďalším veľmi talentovaným architektom – Ladislavom E. Hudecom. Národný dom bol postavený v roku 1927 – 1928 v tradicionalistickom duchu s prvkami kubizmu, nastupujúceho modernizmu a funkcionalizmu s doplnkami v štýle Art deco. Výrazným prvkom na fasáde je obloženie časti prízemia, pilierov a predsadeného vstupu do opery Bellušovým obľúbeným „imidžovým“ materiálom – travertínom. Budova tak získala punc elegancie a potrebnej vážnosti. V budove sa nachádza kaviareň s reštauráciou, hotel a divadelná scéna Štátnej opery. Emil Belluš o tejto stavbe povedal: „Bola to na svoju dobu pre mňa veľká, zložitá, ale aj znamenitá škola života. Všetky úkony architekta som vykonal bez pomoci sám, od náčrtu stavebných plánov, všetkých detailov, podrobných rozpisov až po superkolaudáciu mnohých úsekových dodávok.“
Z pôvodných projektov zostal bez väčších zásahov strop hlavnej sály opery s pôvodnými kubistickými svietidlami a maliarska výzdoba, realizovaná českým maliarom Františkom Kyselom. Zachovala sa aj väčšina veľkorozmerných obrazov banskobystrického maliara Júliusa Flachého v kaviarni a foyeri, ktoré zobrazujú veduty mesta a alegorické výjavy. Pri prestavbe opery bola do foyeru nainštalovaná busta tvorcu Národného domu architekta Emila Belluša.
Národný dom patrí dodnes k skvostom architektúry historického jadra Banskej Bystrice a je jednou z kľúčových stavieb v Národnej ulici. Stojí v blízkosti budovy Národnej banky, ktorá pripomína klasickú taliansku palácovú architektúru, a eklektickej budovy bývalej YMCY (dnes Rektorát UMB), ktorá v sebe spája, hmotovým členením a plastickým zdobením fasád, rôzne historické slohy. Každá z trochu budov je postavená v úplne inom štýle, hoci všetky vznikli v takmer identickom období. Aj to robí túto ulicu tak jedinečnou a jednotlivé objekty tak výnimočnými.
SLOVENSKÁ SPORITEĽŇA
Druhou stavbou, ktorá je projektom Emila Belluša, je banková budova na Námestí Štefana Moysesa. Budova na nároží, ktorá vznikla na mieste asanovanej historickej budovy stojí na pôdoryse v tvare písmena „L“. Bellušovu pečať mu rovnako dodáva časť fasády, vytvorená travertínovým obkladom. Štruktúrovaný kamenný obklad tu prechádza do výtvarného diela, realizovaného na základe návrhu maliara Martina Benku. Pre verejné bankové priestory bola v minulosti určená len prízemná časť budovy, na vyšších podlažiach boli zriadené byty. Neskôr sa na bankovú halu premenil aj priestor na prvom podlaží a druhé poschodie s podkrovím boli upravené na bytové priestory.
ADOLF HOLEŠ (HOLESCH)
Adolf Holeš pochádzal z rozvetveného rodu Holeschovcov – prachárov, ktorých pôvod sa viaže k Banskej Bystrici a susednej Radvani nad Hronom. Zmienka o prvom z rodu Holešovcov – Jánovi, siaha do roku 1604. Adolf Július sa narodil ako prvorodený z 9 detí banskobystrického mešťana Samuela Holeša, v roku 1835. Tento výborný architekt, staviteľ aj maliar je autorom rodinnej vily slávneho maliara Dominika Skuteckého, ktorému bol dobrým priateľom. Maliarsku techniku si zdokonaľoval na hodinách renomovaného umelca, ktorý mal kredit v európskom svete umenia a svoj domov našiel v meste pod Urpínom – Dominika Skuteckého.
Holesch naprojektoval tiež vilu pre vlastnú rodinu, ktorá stála na konci ľavej strany Dolnej ulice. Vila bola veľmi poškodená pri výbuchu mostu cez Bystričku v roku 1944 a museli ju asanovať. Podľa plánov Adolfa Holeša bol v rokoch 1884 – 1885 prestavaný aj kostol vo Zvolenskej Slatine, ktorý pri tejto prestavbe predĺžili o 11 m.
Adolf Holesch bol dva krát ženatý a mal spolu desať detí. V poradí tretie dieťa, dcéra Margita Barbara je zobrazená na najslávnejšom obraze Dominika Skuteckého „Trh v Banskej Bystrici“, ako dáma, s červeným dáždnikom. Časť šálu, ktorý mala Margita omotaný okolo hlavy a krku v čase, kedy pózovala maliarovi, sa zachoval až do dnešných čias. Dostal sa k jej vnučke Zuzane Lašovskej.
Z desiatich detí Adolfa Holescha až šesť detí zomrelo. Posledné dve z prvého manželstva a všetky štyri z druhého manželstva. Štvrtý v poradí sa narodil syn Hugo Viktor, ktorý sa stal rovnako ako otec, staviteľom. Adolf zomrel v roku 1908 vo veku 74 rokov v malom strážnom dome pristavanom k veži Barbakánu, ktorý je dnes už asanovaný. Hugo, ktorý otca doopatroval, bol pravdepodobne zainteresovaný na opravách hradného areálu a býval v podstate „na pracovisku“.
MEANDRE A MAKOVÉ KVETY PRE VEČNÝ ODPOČINOK
Adolf Holesch je tiež autorom rodinnej hrobky Holeschovcov, ktorá bola v dobe jej realizácie krásnou a unikátnou stavbou, realizovanou na evanjelickom cintoríne. Dvojetážová hrobka sa skladá zo štvoruholníkového, nárožnými bosážami zdobeného, prízemia, na ktoré dosadá menšia ústredná osemhranná veža. Fasádu zdobí vlys pásu meandrov, symbolizujúci ponorenie vo vodách smrti. V spodnej časti omietky sú umiestnené pekne tvarované makové kvety – symbol večného spánku. Pôvodné striešky hrobky boli z medeného plechu. V súčasnosti neprístupný interiér obsahuje aj horizontálne hroby na severovýchodnej strane hrobky, kryté kamennými platňami. Hrobka je od roku 2014 národnou kultúrnou pamiatkou.
RENESANČNÁ VILA MALIARA DOMINIKA SKUTECKÉHO
Ako sme už spomenuli Emil Belluš postavil rodinnú vilu pre svojho priateľa, maliara Dominika Skuteckého. Viac o vile si prečítate tu.