Unikátna technická pamiatka sa nachádza v doline Rakytovo pri Dolnom Harmanci. Vodný žľab sa v minulosti hojne využíval na splavovanie rovnaného dreva z vysokých, ťažko prístupných hôr, až dolu do Banskej Bystrice.
V 19. storočí, kedy žľab pravdepodobne vznikol, sa drevo z listnatých stromov využívalo ako palivové drevo a pálilo sa z neho aj drevené uhlie. Drevo z ihličnanov sa zase využívalo na výrobu úžitkových predmetov.
Vodný žľab tvorí mimoriadne dômyselná konštrukcia, postavená priamo v koryte Harmaneckého potoka, ktorý preteká čarovným prostredím Národného parku Veľká Fatra. Žľab je vyskladaný z dielov zo smrekového alebo jedľového dreva, dlhých 4 až 5 metrov, vsadených do koryta potoka na podkladových, priečne položených, hrubo opracovaných guliačoch (pelstroch). Dno žľabu, zvané pôdňa, je zložené z pozdĺžne prepolených kmeňov, na ktoré sú drevenými klinmi upevnené bočné steny (bočiaky), zložené na každej strane z dvoch, na seba postavených, guliačov. V zákrutách je koryto ešte viac spevnené a na dno potoka je žľab pevne pripútaný klinmi z tvrdých smrekových konárov.
K žľabu sa drevo približovalo pomocou konských záprahov, ručne, alebo suchými žľabmi. Potom sa porezalo na metrovicu a uložilo. Takto drevo čakalo do nasledujúcej jari, kedy bolo dostatok vody na splavovanie. Pripravená metrovica sa postupne hádzala do žľabu a splavila do doliny. Po celej dĺžke, boli v rozostupoch postavené hliadky (varty), ktoré dohliadali na plynulý pohyb dreva v koryte žľabu. V ústí sa žľab prehradil, čím vzniklo jazierko. Z neho sa drevo vyťahovalo pomocou drevených háčikov, ktoré boli upevnené na dlhých paliciach. Pracovníci drevo ukladali do „rovnaní“. Takto pripravené drevo sa mohlo nakladať na povozy, alebo splavovať potokom až do Bystrice, kde sa zachytávalo na „hrabliach“.
V minulosti potrebovali naši predkovia dostať drevo bližšie k svojim domovom a rovnako sa drevo hojne používalo aj v časoch najväčšej baníckej slávy regiónu. Obrovské množstvá dreva, ktorého boli plné lesy, dokázali dostať tam, kde potrebovali veľmi vynaliezavými spôsobmi. Drevo sa z lesov do mesta spúšťalo suchými šmykmi (rizňami), ktoré využívali extrémne strmé svahy, aby drevo nabralo potrebnú rýchlosť. Pri vodných žľaboch pomáhala voda. V okolí Banskej Bystrice bolo takýchto žľabov vybudovaných hneď niekoľko. Takmer 5 kilometrov dlhý žľab viedol dolinou Cenovo, ďalší, skoro 2-kilometrový, bol postavený v doline Prašnica.
Vodný žľab v Rakytovskej doline bol v roku 2001 vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Dodnes funkčný vodný žľab patrí k ojedinelým unikátom v európskom meradle. V súčasnosti sa vo vodnom žľabe príležitostne vykonávajú „ukážky“ splavovania dreva, aby lesnícki majstri takto priblížili dnešnej spoločnosti šikovnosť a vynaliezavosť našich predkov.
Fotogaléria: Mestské lesy Banská Bystrica s.r.o.
